1. Kapitola - Nehoda - 1. časť

Prechádzala som sa sama temnou nočnou ulicou ponorená do svojich myšlienok. Cestu mi osvetľovali pouličné lampy a sem tam sa po hlavnej ulici mihlo auto. Všade naokolo vládlo mŕtvolné ticho. Za sebou som zrazu započula kroky. Niekto sa zakrádal a potichu našľapoval akoby nechcel aby som si ho všimla. Keď som sa obrátila, nikto tam nebol. Žalúdok mi zovrela nepríjemná predtucha, akú som mala vždy pred nešťastím. V hlave mi dunelo a srdce mi divoko bilo až v krku. Strach sa okolo mňa ovíjal ako temný had a syčal mi do ucha znovu a znovu:

-Budeš trpieť-

Pokúsila som si odviesť myšlienky iným smerom. Angela, dnes sa ti nič nemôže stať, nie dnes, povzbudzovala som sa v duchu. O chvíľu som znovu začula kroky ale tentokrát som sa neotočila. Vedela som dobre, nikto tam nie je. Potichučku som kráčala ďalej až som nedošla k prechodu a popritom som vnímala iba kroky za sebou ktoré sa udržovali stále v rovnakej vzdialenosti. Tento prechod bol jediný na hlavnej ulici, ktorý spájal obe strany. Bola to najbezpečnejšia možnosť ale človek si dokázal predstaviť aj bezpečnejšiu vec. Trikrát som sa obzrela na každú stranu predtým než som sa odvážila položiť nohu na prechod. Kráčala som rýchlo a už som bola v strede keď som začula hrmot motoru. Do tváre ma ožiarilo svetlo až som takmer oslepla. Dva svetelné kotúče pripevnené na chladnú kovovú konštrukciu.... Inštinktívne som chcela odskočil ale telo mi zmeravelo. Vodič akoby ma ani nezahliadol...

-Nadišiel čas – zasyčal had a tuhšie ma zovrel.

Stála som tam ako kamenná socha neschopná pohybu a civela som na približujúce sa auto. Už bolo tesne pri mne keď do mňa niečo sotilo a ja som padla na okraj chodníka. Počula som krik a následne auto zastalo... Vyskočila z neho žena a pribehla pred auto. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a pribehla som k nej. Na zemi ležal chlapec. Mohol mať štrnásť rokov takže bol asi tak starý ako ja. Bol hnedovlasý, vysoký a vôbec sa nehýbal. Žena sa rozplakala a rýchlo lovila mobil vo vrecku aby mohla zavolať záchranku. Ja som mu skontrolovala tep. Ešte dýchal, ale srdce mu čím ďalej, tým menej bilo. Na čele mal veľkú ranu z ktorej mu tryskala krv. Pokúšala som sa pomôcť i keď som vedela že to nemá zmysel. Už som dobre vedela ako to celé dopadne... Za svoj krátky život som sa stala účastníčkou mnohých nešťastí.

Ja som mala byť obeť, ja som mala zomrieť, no vždy sa našiel niekto kto sa miesto mňa obetoval. Bez varovania, bez vysvetlenia... Takto zomrel môj ocko, môj najlepší kamarát Andy, kamoška Sally a nakoniec aj istá Ema a aj Erik. Ema a Erik, boli to osoby ktoré som nepoznala, nikdy som ich nevidela a nikdy som sa s nimi nerozprávala, predsa obetovali svoje životy... A teraz sa to znovu opakovalo. Chlapec, ktorého som nepoznala, ma zachránil i keď zato musel zaplatiť vlastným životom... Prestával dýchať a krv mu už takmer vôbec netiekla... Chytila som ho za ruku a po líci mi začali tiecť slzy. Pritom som počula akoby na zem padali kamienky.  Prečo sa toto deje?, vzlykla som. Chlapec posledný krát zalapal po dychu... Zomrel... Takto to dopadlo vždy... Vtom...

2. časť

V hlave sa mi niečo ozvalo. Niečo čo mi hovorilo že to nemám vzdávať. Niečo čo mi hovorilo že ešte nie je koniec. Niečo čo mi hovorilo že sa to takto neskončí...

-Daruj mu kúsok svojho života- nabádal ma ďalej hlas.

Už som si naozaj myslela že mi šibe. Akoby som mu mohla darovať kúsok svojho života? Veď to nie je možné. Toto nie je rozprávka kde sa všetko šťastne končí... Toto je smutná a krutá realita. Ale predsa som mu chcela pomôcť. Za každú cenu. Nemohla som žiť vo vedomosti, že kvôli mne zomrel ďalší človek. A moje predtuchy ma nikdy nezradili... Nevedela som síce ako mu mám pomôcť, tak som sa iba sústredila na jednu jedinú myšlienku: Musím mu pomôcť.

Na chvíľu som si zatvorila oči. Keď som ich otvorila, uvidela som niečo neuveriteľné. Z rúk mi šľahali tisícky malých žiarivých iskričiek ktoré sa skrucovali okolo chlapca. Na chvíľu som pocítila ostrú bodavú bolesť a slabosť. Akoby zo mňa niečo vysávalo energiu. Bolo to nepríjemné, napriek tomu mi to nevadilo. Vedela som že to je správne, že to tak má byť. Už po pol minúte som sa cítila zle. Sama seba som sa pokúšala trochu prebudiť. Musela som zostať pri zmysloch, aspoň čiastočne... Kútikom oka som zahliadla sanitku. Prichádzajú dosť neskoro, pomyslela som si. Už odtiaľ vystupovali lekári keď zostali všetci stáť. Zízali na mňa ako na stvorenie i keď som veľmi nechápala prečo... Možno tie iskričky... Ale potom som si všimla že sa chlapec prebúdza. Ani nie že sa prebúdzal... Znovu som mu cítila tep a hruď sa mu nepravidelne dvíhala. Vtom sa so mnou divoko zakrútil svet... Telo mi kleslo na zem... Ak je toto koniec, aspoň viem že to nebolo pre nič za nič, pomyslela som si. Oči mi prekryl čierny závoj a ja som stratila vedomie... Už zrejme navždy....