7. kapitola - Minimálne (zasa nebudem rozdeľovať)

Konečne sme dorazili k výťahu. Problém bol v tom že okolo neho stála kopa ozbrojených vojakov. S týmto sme predtým veľmi nepočítali. Ale ja som už teraz dávno zabudla na predchádzajúci plán. Vedela som čo robiť, aspoň čiastočne.

„Čo chceš robiť teraz?“ spýtal sa Filip s nadvihnutým obočím, ale stále som sa neunúvala ho vnímať. Jednoducho som mala v hlave niečo čo mi doslovne vsugerovalo myšlienky čo, kde, ako a ja som to nasledovala... Vlastne to niečo mi iba dávalo určité inštrukcie, ktorými som sa sama (zo zatiaľ zdravým rozumom a pri vedomí) rozhodla riadiť. Niekto by si naozaj pomyslel že mi šibe keď už mi v hlave rečnia podivné hlasy, a naozaj si začínam myslieť že by sa niekto obával správne... Už začínam rozmýšľať nad tým že či sa nemám dať ísť liečiť keď sa odtiaľto raz dostanem... Ale dokelu, čo to tu trepem? Mám tu väčší problém než je moje psychické rozpoloženie. A aj tak, v mojom živote sa stalo už toľko neskutočných a neuveriteľných vecí, že sa už ani nedivím. Takže (aspoň zatiaľ) môžem zabudnúť na cvokhaus. Boha, tie moje myšlienkové pochody... Ale teraz späť k mojej situácii... Predo mnou stál cieľ – čiže výťah, ale ešte pred ním stála prekážka – ako sa zbaviť tých vojakov? A zrejme so na to bola sama lebo ako sa dalo vidieť, Filipovi došli nápady (aspoň tie rozumné a reálne). Jediné šťastie bolo že chodba v ktorej som stála bola zle osvetlená a tmavá takže som tu mohla nepozorovane stáť.

„Takže nejaký nápad?“ spýtal sa potichu.

„Pšššt“ umlčala som ho nevnímajúc výšku vlastného hlasu. Zrejme som musela byť príliš hlasná pretože vojaci pri výťahu spozorneli a obrátili sa smerom k chodbe v ktorej sme sa práve nachádzali. Namierili smerom k nám všetky zbrane (ktoré by nás asi za okamih rozcupovali na kúsky) a jeden z nich vykročil k nám. Tentoraz už potíšku som si sama pre seba zanadávala.

„Myslím že by sme mali odísť“ povedal Filip a chytil ma za zápästie aby ma mohol potiahnuť dozadu, pretože sa mu asi zdalo že sa nechcem pohnúť. To sa mu zdalo dobre. Vykrútila som si ruku z jeho zovretia. Začala som sa hrať s prstami, vlastne to tak iba vyzeralo... Z prstov sa mi začali uvoľňovať malé elektrické prúdy podobajúce sa na blesky... V tom sa mi pred hlavou zjavila hlaveň zbrane.

„Ani sa nepohni!“ zavelil vojakov hlas a potom dodal „A pre teba vzadu to platí tiež“

„Tak to asi ťažko“ pozrela som sa vojakovi priamo do tváre a uškrnula som sa. Okolo rúk sa mi naďalej vytvárali elektrické blesky.

„Buď ticho inak...“

„Inak čo?“ skočila som mu do reči, ale ani som ho nenechala aby mi dal odpoveď a hlesla som Filipovi „Drž sa“

Jednoducho som sa v momente zohla aby som si „čupla“ a rukami som sa dotkla zeme, na čo následne sa ozvala prudká reakcia. Elektrické napätie vyvolalo silné otrasy zeme, čiže sa čiastočne menilo na zemetrasné vlny. Prvá najsilnejšia vlna zasiahla vojaka stojaceho predo mnou tak prudko, že ho odhodila dozadu až k stene pri výťahu, po ktorej sa následne na to zosunul ako handrová bábika. Zvyšných vojakov zemetrasenie iba zhodilo z nôh, a až zvyšné, uvoľnené a nespotrebované elektrické blesky ich zasiahli tak, že minimálne upadli do bezvedomia. Hovorím, to je asi to čo sa im mohlo minimálne stať, totižto neviem odhadnúť svoju silu, aspoň zatiaľ...