4. Kapitola - Neopatrnosť - 1. časť
V panike som nevedela čo spraviť. Zatiaľ sa mi ešte nestalo že by som z niečoho začala vyšilovať, ale toto bol prípad v ktorom sa to ľahko mohlo stať mne, a stalo by sa aj hocikomu na mojom mieste. V tom ma napadlo že vo filmoch sa zvyknú utečenci nejakým spôsobom skryť „na strop“. Zaklonila som hlavu. Jedna ventilačná šachta bola pár centimetrov vzdialená od stropu. Napadlo ma že by som mohla vyskočiť hore a chytiť sa jej. Tak som teda spravila to čo ma napadlo. Bola som obratná a rýchla, predsa chodím na gymnastiku, takže to nebol žiaden problém. Keď som sa ale vyšvihla hore, zistila som že nohy mi visia vo vzduchu. Nejakým krkolomným spôsobom sa mi podarilo „vyhodiť“ si nohy do vzduchu a zachytiť ich o neďalekú úzku rúrku. A práve včas, pretože práve prichádzali tie dve neznáme osoby. Srdce sa mi divoko rozbúchalo, neodvážila som sa ani poriadne nadýchnuť. Obaja chlapíci boli vysoký s tým rozdielom, že kým jeden bol chudý, druhý mal robusnú a mocnú postavu. Na sebe mali fľakaté zelené uniformy a na hlavách mali červené čiapky s odznakom. Na odznaku sa dali rozoznať črty orla, pod ktorým sa jasne črtal nápis: WOD. V rukách držali dve obrovské zbrane, pripravené kedykoľvek vystreliť náboje. Určite však nevynikali výnimočnou chytrosťou, presnejšie povedané, ich mozgy mohli mať asi veľkosť vlašského orecha. Ja na ich mieste by som sa nepozerala len pod vlastné nohy ale pre istotu by som skontrolovala strop, aj všetky možné kútiky chodby. Nepotrebovali veľa inteligencie na to aby zdvihli hlavu hore a aby ma zahliadli. Ani trošku som totižto nesplývala s okolím. Dosvedčovali tomu moje neónovo žlté nohavice a biele krátko-rukávové tričko s farebnými písmenkami. Ešte aj šnúrky na teniskách som mala výraznej zelenej farby. Ešte by som potrebovala tabuľku so svetielkujúcim nápisom a šípkami smerujúcimi ku mne: „Tu som vy hlupáci“ a k tomu biele tričko na ktorom by bol červený terč ,preblesklo mi hlavou. Nad tou myšlienkou som sa musela pousmiať, ich hlúposť bola priam komická. Nasvedčovali tomu aj nasledujúce udalosti... Obaja došli až k dverám na konci chodby. Boli tesne podo mnou a ja som mala dokonalý výhľad na to čo sa deje. Dvere sa totižto otvárali pomocou nejakého bezpečnostného kódu, či šifry a títo dvaja sa chceli dostať na druhú stranu.
„Nepoznáš ten kód?“ spýtal sa vychudnutý s hnedými krátkymi vlasmi.
„Nie, nepoznám. Použi ten univerzálny. Ten by mal platiť na všetky bezpečnostné zariadenia v budove“ odvetil druhý, pričom sa obzrel či ich nikto nesleduje. Druhý sa naňho bezradne pozrel, z čoho sa dalo vyčítať že netuší žiaden „univerzálny bezpečnostný kód“. Možno to bol nováčik. Odstúpil na bok a pozorne sledoval svojho spoločníka ktorý si mrmlal popod nos čísla ktoré práve stlačil.
„Osem... Deväť, jeden... Nula, štyri, päť, deväť... Tri, tri... Sedem, päť, štyri, jeden, deväť“ čísla odrecitoval spamäti a na to sa dvere s hrmotom otvorili.
„Vidíš, takto sa to robí“ poúčal ho a obaja prestúpili prah. Dvere sa znovu zatvorili.
„Väčších hlupákov som nevidela“ víťazoslávne som sa usmiala. Práve som totižto dostala veľmi užitočnú informáciu z „dôveryhodného“ zdroja.
2. časť
Našťastie som mala dobrú pamäť na čísla a tak som si dokázala zapamätať túto zložitú kombináciu. Teraz som sa iba musela dostať dole a zadať správnu kombináciu. Najprv som si dala dole nohy z rúry a potom som sa postila ventilačnej šachty. V opačnom prípade by som zrejme dopadla hlavou na zem. Dopadla som na rovné nohy a trochu som sa zapotácala. Počkala som pár minút aby sa muži dostatočne vzdialili od dverí a až potom som pri kráčala som k panelu s tlačidlami. Rýchlo som postláčala správnu číselnú kombináciu:
„Osem, deväť, jeden, nula, štyri, päť, deväť, hviezda, tri, tri, sedem, štyri, päť, jeden“
Spokojne som si vydýchla keď sa ozval hrmot a dvere sa otvorili. Pre istotu by som si mala napísať tú kombináciu, ak by som ju náhodou zabudla, napadlo ma. Nanešťastie som po ruke nemala ani pero, papier alebo ceruzku. Prestúpila som prah dverí a tu sa naskytol ďalší problém. Chodba sa tu rozdeľovala na päť strán. Boli slabo osvetlené, a v hociktorej sa mohlo hocičo nachádzať... Možno tam na mňa niekde striehli aby ma chytili. Zatiaľ sa mi to zdalo veľmi ľahké... Dvere na miestnosti v ktorej som sa prv ocitla neboli zamknuté, i keď boli z kovu. Poslali tam za mnou iba dvoch ľudí, ktorý ani neboli ozbrojený. Ani za dverami sa nenachádzala žiadna stráž či niečo podobné. Iba niekoľko „skrytých“ kamier. Ale keď sa ma tak báli, tak prečo ma nechali takto bez dozoru? Určite niečo chystali a mne sa to vôbec nepáčilo. Ale prečo? Čo tým chceli dosiahnuť? Mohli ma ešte stále držať v pasti a nemuseli so mnou začať hru na mačku a myš. Nevedela som o čo sa pokúšajú, ale mala som v pláne to čo najskôr zistiť. Vôbec sa mi to nepáčilo a vedela som že to dobré vôbec nebude...