11. Kapitola - Návšteva

Pochytila ma slabá chvíľka. Bola som unavená, zničená, ešte k tomu aj toto... Chcelo sa mi plakať. Po líci mi stiekla slza. Toto je beznádejné, pomyslela som si. A nielenže som nevedela ako ďalej, ešte navyše som tu zostala úplne sama. Nebol tu nikto kto by tu kecal do mojich myšlienok, nikto kto by sa mi pokúšal pomôcť, nikto kto by ma mohol podržať... Možno by som si poradila sama, problém by to vďaka mojim schopnostiam nebol ale všetko toto mi bolo zbytočné keď som sa zrazu cítila tak sama. Možno príliš zveličujem, ale človeka ktorého život sa mení na horor napadne všetko možné...

Keď ma prešla nepríjemná nálada, a konečne som sa prestala na všetko sťažovať a každého obviňovať, všetko som videla jasnejšie. Pravdaže že som pred chvíľkou preháňala, ale bol to následok nátlaku. Môj mozog zasa začal pracovať na plné obrátky a myšlienky sa mi mechanicky vrývali do mozgu. Musím sa odtiaľto dostať, nájsť Filipa a potom vymyslíme čo ďalej... To bol zhruba môj plán, viac som nevládala vymyslieť. Myšlienky mi pomaličky znovu zhasínali. Ani sa nedivím, premáhala ma únava. Z ruky som si dala dole malý prístroj v podobe hodiniek a strčila som si ho do vrecka. Nakoniec som zaspala...

Otvorila som oči. Predo mnou sa rozprestierala ešte stále tá istá tmavá miestnosť ako včera. Deprimujúca, sivá a slabo osvietená. Pohla som rukou aby som si prešla po vlasoch ale rinčanie kovu mi v tom zabránilo. Fajn, bola som tu priviazaná ako nejaké zviera s železnými reťazami ktorých korene boli zapustené v stene. Pokúsila som sa postaviť. Podarilo sa mi to... Bože, ja sprostá, ja som na tej reťazi sedela, nedivím sa že som tou rukou nepohla. Ale aj tak, kde sa tu tá reťaz vzala? Z chodby sa ozvali kroky. Zvedavo som sa otočila smerom k mrežiam. V diaľka som nikoho nevidela ale bola som si istá že tam niekto bol. Pristúpila som k mreži a chytila som sa jej rukou... Telom mi prešiel slabší elektrický náboj... Neviem ako, ale bola tam zavedená elektrina.

„Ktorý de...“ nedokončila som svoju krásnu poznámku k človeku ktorý toto celé vymyslel -Ak by som ho poznala, zaškrtila by som ho... Povedľa cely sa mihol čierny tieň. Potriasla som hlavou, to sa mi iba zdalo. Kroky sa po chodbe ozývali ďalej. V dialke sa začali rysovať obrysy postavy. Toho týpka som poznala, veď to bol ten sprostý chrt s inteligenciou vlašského orecha ktorého som stretla v jednej z chodieb... Uškrnula som sa. Nemôžem tomu uveriť že ho ešte nevyhodili – čo musela byť moja chyba pretože jeho nadriadený netušili ako mi svojou sprostosťou pomohol. Niekto by im to mal povedať. Čo keby som bola ja ten niekto?, začala som premýšľať.

-Čo keby si sa teraz radšej zaoberala so svojou situáciou?- našepkávalo mi niečo v mysli.

Chrt sa zastavil pri mne:
„Takže tu ťa máme. Drzé dievčatko ktoré si myslelo že utečie“ arogantne sa usmieval.

„Takže tu ťa máme, tupý chrt ktorý si myslel že ma chytí“ vrátila som mu to s rovnako arogantným tónom. Z tváre sa mu arogancia hneď zmyzla.

„Ja si myslím pravý opak“

„Nie nadlho“  usmiala som sa. Nie, úprimný úsmev to určite nebol.

„Teraz si už nepomôžeš, a na pomoc svojho priateľa môžeš zabudnúť. Priprav sa, za chvíľku si pre teba prídu“ po tvári mu prebehol arogantný výraz a v očiach sa mu zablysla škodoradosť.

„Nie je to môj priateľ“ podráždene som zasyčala.

„Nezdá sa“ povedal a odkráčal. Ten výraz, najradšej by som ho zaškrtila... Keď sa mi tá krysa dostane do rúk... Počkať, čo myslel tým že si pre mňa za chvíľu prídu?! Kto a čo odo mňa chcú? Za chvíľu? Takže sa odtiaľto musím okamžite dostať...