10. Kapitola - Väzenie

 

Po chvíli som sa káblu pustila, bolesť bola neznesiteľná. Vyčerpane som sa posadila (skôr zosunula) na zem. Dlane ma sakramentsky boleli ale bolesť som už nevnímala... Viac ma zaujali dve prekvapujúce skutočnosti. Prvá bola pochopiteľne tá že som ešte stále žila, a druhá bola tá, že sa kábel nejakým zázračným spôsobom zmontoval dokopy. Ešte k tomu tak, že na ňom nebolo nič vidno, akoby sa nič nestalo...

„Ty si sa zbláznila“ posadil sa vedľa mňa. Aj ja si myslím, v duchu som mu dávala za pravdu.

„Si v poriadku?“ zmenil tému.

„Som, vidíš, žijem“

„Nemala si to robiť“

„Mal si lepší nápad?“ ďalej som mu oponovala.

„Mohlo ťa to zabiť“

„Ledva ma poznáš, nezbláznil by si sa“ povedala som zrejme až príliš chladne a odmerane. Radšej neodpovedal. Zachovala som sa zrejme príliš odmerane, lenže ja som nemala v pláne mu ublížiť... Boli to vedľajšie účinky ktoré mi spôsobila nepríjemná situácia, dobre som si to uvedomovala rovnako aj on, ale aj tak...

„Prepáč“ povedala som tíško.

„Nič sa nestalo“ usmial sa.

Svojím spôsobom mi odľahlo.

„Čo to máš s rukou?“ spýtal sa po chvíli ticha.

„Nič“ moja odpoveď sa nezdala byť príliš pravdivá vzhľadom na realitu. Dlane som mala červené a kožu spálenú.

„Nezdá sa...“

„Ale je to tak, vidíš?“ prešla som si prstom po dlani. Z nej sa začali uvoľňovať zlatisté tiene ktoré ranu zahalili a po ich zmiznutí nezostala ani stopa po zranení. Na druhej dlani som „postup“ zopakovala s rovnakým výsledkom. Usmiala som sa.

„Ty si neuveriteľná“

 

Po nekonečne dlhom čase – čiže desať minút – výťah konečne zastal (tentoraz dúfajme nie niekde v strede ničoho) a ozvalo sa vŕzganie dverí. Bolo to prvý krát keď ma ten zvuk naplnil šťastím. Dvere sa ťažkopádne otvorili. Pred nami sa rozprestierala tmavá miestnosť. Nebola veľká, ale zdala sa mi nejaká divná, akoby povedomá... Postavila som sa.

„Ideme?“ spýtala som sa pričom som už pomaličky kráčala von z výťahu.

„Nie som si istý že či sme na správnom mieste“ zapochyboval „Zdá sa akoby sme...“

Bola som mu otočená chrbtom a obzerala som sa naokolo preto som nechápala prečo vetu nedokončil. Vkročila som hlbšie do tmy keď sa ozval ďalší škripot... Pomaličky mi začalo dochádzať čo sa deje, ale zrejme bolo neskoro... Otočila som sa a rozbehla som sa späť k výťahu.

„Ihneď odtiaľ vyjdi“ skríkla som po Filipovi. Ten však už nestihol vyjsť pretože výťah sa pohol neuveriteľne rýchlo. Ja som došla už len na okraj miestnosti za ktorou boli výťahové šachty.

„A teraz si sa zrazu hýbal“ podráždene som zasyčala na v diaľke miznúci výťah.

Nado mnou sa spustili mreže. Odstúpila som od nich a dobrovoľne som sa nechala chytiť, inú možnosť som nemala, skočiť som tam nemohla... Úžasné, teraz som tu zostala sama, povzdychla som a zničene som sa zosunula na zem... Teraz som už sedkala pekne vo väzení, lepšie povedané klietke. Vzhľadom na túto situáciu sa mi to zdalo ako lepší výraz. Za mnou sa za mrežami začala zosúvať dole aj kovová stena a predo mnou sa rozsvietilo slabé svetlo. Teraz som už videla celú miestnosť jasne, spolu s ďalšími mrežami ktoré ma delili od slobody. Preto mi to tu bolo povedomé, väzenie ako v každom filme...