8. Kapitola - Výťah

Pozviechala som sa zo zeme keďže zemetrasné vlny čiastočne (čiže dostatočne silne) zasiahli aj mňa. Až teraz som si tú spúšť ktorú som narobila. Až som sa nad tým musela pousmiať. Na zemi boli kusy omietky, zo stropu visela kovová tyč (zrejme z konštrukcie) a niekoľko žiaroviek bolo natoľko vypálených, že po nich na strope zostali čierne priehlbiny a úlomky skla sa váľali všade naokolo... Neviem prečo ma to tak potešilo, zrejme to bola škodoradosť ktorá ma v tej chvíli premohla.

Pokojne som vykročila smerom k výťahu akoby sa nič nestalo – veď to nebola moja chyba ani môj problém. Ja predsa nemôžem zato že tí hlupáci stáli práve tam, mne v ceste. Buď sa do budúcna poučia (o čom totálne pochybujem) alebo sa nepoučia a naďalej sa mi budú pliesť do cesty. Pomaličky a teatrálne som prikráčala k výťahu. Až teraz som si všimla to čo mi predtým uniklo... Nebolo tu žiadne tlačítko ktorým by sa dal zavolať výťah. Došľaka! Čo teraz???  Ahaaa... Dvere sa automaticky sami otvorili. Vošla som dnu a potom som sa otočila k otrasenému a zrejme zmätenému Filipovi ktorý sa práve pozviechal zo zeme:

„Ideš?“

„Aham“ neprítomne prikývol a pribehol do výťahu ktorý poslušne čakal tam na svojom mieste. Potom sa sám automaticky zatvoril za Filipom. Niečo zašramotilo a potom sa výťah sám pohol bez toho aby sme stlačili. Už už som sa chcela začať tešiť že aspoň niečo vychádza podľa plánu keď v tom sa zastal...

„Čo to..“ nestihla som dopovedať lebo sa ozvalo ohlušujúce zavýjanie poplašného zariadenia a výťah sa pohol naspäť smerom dole.

„Sme na nesprávnom mieste“ ozval sa Filip po tom čo sa zavýjanie trošku stíšilo.

„Ako to?“

„Ten správny výťah bol hneď vo vedľajšej chodbe, mali sme ísť ešte ďalej. Týmto zrejme „chytajú“ alebo premiestňujú väzňov“ ukázal na niekoľko hlbokých rýh v plechu (zrejme škrabancov) „Teraz nás zvezie ešte nižšie ako sme boli, a tam na nás už bude čakať stráž.“

Radšej som zostala ticho lebo mi došli slová (aspoň tie ktoré sa netýkali nadávok). Ako sa to mohlo ešte viac zamotať? Nemohli sme jednoducho vyjsť von z podzemného väzenia bez zbytočných problémov, ísť domov a zabudnúť na všetko?

„Takže čo ďalej?“ spýtal sa „iný východ ako tieto dvere tu nie je“

Začala som sa obzerať hľadajúc druhý východ, čo bolo dosť nereálne. Pritom som si všimla ďalších niekoľko hlbokých škrabancov v kovových stenách. Po chrbte mi prebehol mráz. Čo to tu viezli pred nami? Hore som objavila malé dvierka vedúce do šachty. Vyskočila som ako vysoko som vedela a zavesila som sa na „kľučku“. Dvierka sa otvárali pomaly a bolo zrejmé že ich už dávno nikto nepoužil. Nakoniec sa mi ich podarilo otvoriť bez zbytočných problémov. Na ne bol pripevnený roztiahnutelný rebrík, ktorý sa vzhľadom na svoj vek nedal použiť.

„Východ číslo dva“ zvolala som a vydriapala som sa hore (čo bolo ťažké, pretože sa výťah ešte stále rýchlo hýbal). Filipovi sa aj napriek tomu podarilo bez námahy dostať hore.

„Mohli by sme vyliezť po lanách hore“ napadol ma šialený nápad zrealizovateľný len vo filmoch. Filip to zrejme nepochopil...

„Asi ťažko“ poznamenal a potom začal vymenúvať neskutočne veľa dôvodov (ktoré ma napadli tiež...) prečo nie „Laná sú príliš klzké, je to vysoko...“

Blá blá blá... Nedalo sa pri tom poriadne rozmýšľať...

„Tak, navrhuješ niečo reálnejšie? Okrem toho aby sme sa dali chytiť ako pokusný králici?“ prerušila som ho. Na to konečne sklapol a vymyte na mňa hľadel (čo muselo byť spôsobené tým, že som zastavila jeho myšlienkové pochody). Záver: teraz mi určite nepomôže.

„Dobre, ty zostaneš tu“ rozhodla som a skočila som dolu skôr než by mohol niečo namietnuť.

Jakmile sa moje nohy dotkli zeme, výťah sa prudko zatriasol (dúfam že nemusím spomínať že následne zavŕzgal, tak ako všetko zariadenie čo sa tu nachádza). Neudržala som rovnováhu a spadla som na zem.

„Úžasné“ zamrmlala som si keď som sa dvíhala.

Znovu sa ozval ten strašný ohlušujúci škripot (ako inak..) ktorý vydávali otvárajúce sa dvere. Zabilo by ich keby ich občas naolejovali?, pomyslela som si otrávene. V rukách som začala vytvárať ďalšie elektrické blesky, keď mi došlo, že vzhľadom na moju prítomnosť v elektrickom zariadení by to nedopadlo dobre. Zahľadela som sa na svoju dlaň okolo ktorej sa krútili modré až žltkasté prúdy nabité elektrickým nábojom. Priblížila som k nim druhú dlaň a tie sa za ňou začali naťahovať ako špedlíky za magnetom. Dvere sa konečne otvorili, lenže...