3. Kapitola - Hnev - 1. časť

Okolo mňa sa zdvihol vietor ktorý rozprúdil iskričky. Tie sa krútili okolo mňa vo vzduchu. Čím viac mi ich z rúk vyšľahlo, tým viac vietor silnel. Oči mi potemneli a zdravý rozum mi prekryl závoj zlosti.

„Ako sa opovažujete ma obviňovať z niečoho takého?! Obyčajná bezvýznamná krysa! Nebudete sa so mnou zahrávať! Vy ani nikto iný! Ja rozhodujem o živote a smrti, ja som bohyňa, môžem robiť čo sa mi zachce!“ vybuchla som a iskričky okolo mňa krúžili ešte divšie. Moja zlosť sa stupňovala každou sekundou. Šanca na to aby ma niekto zastavil bola mizivá, takmer nulová. Kto by sa už len postavil na odpor toľkej moci?

„Mne sa do cesty nikto stavať nebude a už vôbec nie hlupák ako vy! Ste drzý a ku mne sa takto nikto správať nebude!!!“ z úst sa mi ďalej dral ten strach naháňajúci hlas, iskričky sa krútili čoraz divšie a hnev ma ovládal ako handrovú bábiku.

„Upokoj sa“ „doktor“ sa pokúšal hovoriť vyrovnane ale strach sa mu odrážal v očiach.

„Nehovor mi čo mám a nemám!“ zlostne som prikázala na čo niekoľko iskričiek vystrelilo na chlapíka v bielom a v mocnom zovretí ho pripútali k stene. Pokúsil sa zavolať o pomoc ale ja som ho stihla rýchlo umlčať. Niekoľko ďalších iskričiek sa k nemu vznieslo a obkrútili sa mu okolo úst aby nemohol rozprávať.

„Mlč a o nič sa nepokúšaj“ povedala som a otočila som sa k dverám na odchod. Už som mala ruku na kľučke keď niekto z druhej strany otvoril skôr. Rýchlo som odstúpila a pokojne som počkala kým ten niekto vojde dnu. Zlosť vo mne však ešte neschladla, rovnako ako ani túžba po pomste... Dnu vstúpila tá istá „sestrička“ (či vlastne kto to bol) a tlmene skríkla keď uvidela čo sa stalo.

„To... to ona? To dievča??? Ja som vám hovorila že je nebezpečná“ lamentovala pričom jej šlo srdce vyskočiť z hrude. Počula som jej zrýchlený tep... Nevidela ma pretože som jej stála za chrbtom a nečujne som čakala kým sa otočí. Už chcela odísť že zavolá pomoc keď sa otočila a zbadala ma. Drzo som sa na ňu usmiala a kývnutím ruky som k nej vyslala zopár iskričiek. Vletela do steny vedľa chlapa a iskričky ju tiež spútali. Už som im nevenovala ani pohľad a vyšla som z izby smerom do neznáma.

2. časť

Za dverami bolo všetko z kovovej konštrukcie, aj samotné dvere boli zvonka pokryté oceľovými platňami. Vzduch bol ťažký akoby... Akoby sa tu dlho nevetralo! Spomenula som si že ani v tej izbe nebolo okno. Žiadne okno tam nebolo, iba biele steny, pár kusov nábytku a zdanlivo drevené dvere. Po strope sa ťahali ventilačné šachty a dalo sa vidieť i zopár bezpečnostných kamier... Nahnevala som sa, tentoraz sama na seba. Ako som mohla byť taká sprostá? Vstúpila som priamo na územie kamier, takže ma už určite zaregistrovali. Vystrela som dlaň smerom k jednej z kamier a zovrela som ju v päsť. Sklo na jej oku prasklo a začali z nej vyskakovať iskričky a hneď na to vybuchla. Spokojne som sa pozrela na svoje dielo a potom som zničila aj všetky ostatné kamery v mojom dosahu. Vykročila som dopredu, nevediac kam kráčam. Potrebovala som vychladnúť a usporiadať si myšlienky. Popritom som ale pozorne a napäto sledovala zvuky okolo seba, aby som sa neprekvapila ak by sa niekto zjavil za mojim chrbtom. Samozrejme som pozorovala strop či sa náhodou niekde nemihne kamera. Zlosť ma pomaly ale isto prechádzala a iskričky okolo mňa už takmer úplne pomizli. V hlave mi začalo prúdiť množstvo neusporiadaných, búrlivých myšlienok. Napriek napätiu som sa cítila oveľa lepšie. Cítila som sa byť sama sebou, bola som v stave v ktorom som dokázala naplno ovládať svoje myšlienky, telo a konanie. Predsa pred chvíľkou som bola schopná kruto a bezcitne zabiť človeka. Po chrbte mi prebehol mráz. Ja, dievča ktoré nikdy nechcelo nikomu ublížiť som bola v zlosti schopná všetkého, napriek tomu som však dokázala byť natoľko citlivá a plná lásky a súcitu, že som oživila chlapca ktorého som vlastne ani nepoznala... Vlastne som už pomaly nespoznávala sama seba... Čo ak som naozaj ja zo strachu zabila toľkých ľudí? Čo ak mal ten muž pravdu? Prečo by som však potom pomohla tomu chlapcovi? Prečo som pomohla práve jemu, prečo som nedokázala pomôcť ostatným??? Prečo ...? Čo ak ...? Myšlienky boli nezastaviteľné, a stále sa objavovala jedna otázka za druhou... Nakoniec som sa však rozhodla že budem musieť podobné malichernosti riešiť neskôr, najprv budem musieť zistiť čo sa stalo s mojou sestrou a mamou. Úprimne som dúfala že sú v poriadku, ale niečo mi hovorilo že nič nebude také ľahké ako sa zdá.

Z myšlienok ma vytrhol zvuk. Boli to kroky asi dvoch mužov ktorý sa blížili smerom ku mne. A ja som nevedela kam sa mám skryť.

„Musíme nájsť to dievča“ hovoril jeden.

„Nemôže byť ďaleko“ rozhodne vyslovil druhý, pričom ani nevedel ako blízko má k pravde...