5. Kapitola - Náhodné stretnutie - 1. časť

 

Z jednej chodby sa ozvali tiché ale rýchle kroky. Netušila som však z ktorej prichádza zvuk tak som sa teda skryla do šera jednej z chodieb a potíšku som čakala čo sa bude diať. Z vedľajšej chodby sa vyrútili tí dvaja muži ktorých som predtým videla.

„Kam zmizla?“ chudý sa obzeral na všetky strany.

„Predsa do jednej z chodieb“ odpovedal druhý otrávene „Rozdelíme sa. Ty pôjdeš tam a ja tam aby sme ju skôr našli.“ Povedal to tak akoby sa ho chcel za každú cenu zbaviť.

Srdce mi divoko bilo až v krku. Čo ak ma nájdu?

Každý z nich vkročil do jednej chodby, našťastie nie do tej v ktorej som bola. Čakala som kým ich kroky zaniknú v diaľke, a až potom som si uľahčene vydýchla. Rozhodla som sa kráčať chodbou v ktorej som sa práve nachádzala. Staré žiarovky nad mojou hlavou iba slabo, veľmi slabo osvetľovali cestu takže som takmer nič nevidela.

Došla som  na rázcestie. Cesta sa tu znovu rozdvojovala. A čo teraz?, pýtala som sa sama seba. Mala som na výber, buď pôjdem zle osvetlenou cestou, alebo ešte horšie osvetlenou cestou. Aj tak je to jedno, mávla som nad tým rukou a bez váhania som vošla do ďalšej tmavej chodby. Kráčala som veľmi opatrne a tíško ako myška. Nechcela som riskovať ďalších hlupákov s veľkými zbraňami za chrbtom. Ani som nevnímala kroky ktoré som počula niekde v temnotách chodby pred sebou. Vôbec som si neuvedomovala že mi niekto kráča v ústrety. Došlo mi to až vtedy keď som pár krokov pred sebou zbadala postavu. Už už som sa chcela zvrtnúť a dať sa na útek keď som zostala zarazene stáť. Aj on zostal zarazene stáť. To snáď nie. Ja som ho spoznávala... To bol ten chlapec ktorý ma zachránil... Nevedela som čo povedať.

„Ahoj“ vytiahla som zo seba.

„Ahoj. Ty si to dievča ktoré takmer zrazilo auto že?“

„A ty si človek čo mi zachránil život. Díki, neviem či budem schopná ti to oplatiť“ usmiala som sa.

„Už sa stalo“ tiež sa usmial „Aj ty si ma...“

Zarazil sa.

„Viem čo myslíš, ale rozumné vysvetlenie preto nemám“

„Aj teba tu držali že?“ spýtal sa. Prikývla som.

„A vieš kadiaľ sa dostať von?“

„Nie, neviem. Zatiaľ tu iba blúdim“

„Ja tiež. Nechceš ísť spolu hľadať východ?“

„Dobrý nápad“ s úsmevom som prijala ponuku. Bol sympatický a bol v rovnakej kaši ako ja, tak teda prečo si nepomôcť?  

 

2. časť

„Nepostrehol som tvoje meno. Ako sa voláš?“ spýtal sa ma.

„Angela Anna Cambelová. Ale volaj ma iba Angel, meno Anna neznášam. Ty si Filip že?“

„Odkiaľ vieš moje meno?“

„Ten chlapík čo vyzeral ako doktor ťa spomínal“

„Aj teba spomínal, ale nespomenul tvoje meno“

„Hm.... Zaujímavé. A ako sa ti podarilo utiecť im?“

„Nepozorovane som sa vytratil“

„Ja som ich chytila, spútala a na chodbe som zničila zopár bezpečnostných kamier“ zhrnula som s úškrnom na tvári.

„Takže si hneď všimli že si preč“

„A poslali na mňa dvoch hlupákov s inteligenciou vlašského orecha“

„Hlupáci sú nebezpečný“ skonštatoval s pobaveným úškrnom „Striasla si ich?“

„Dočasne. Nikdy neviem na ktorom rohu ich stretnem“

„Najprv si spútala toho chlapav plášti, zničila si bezpečnostné kamery a teraz sa hráš na schovávačku s ozbrojhenými hlupákmi. Ty si teda podarená“ usmial sa.

„To mám brať ako urážku či kompliment?“

„Ako kompliment“

„Tak teda díki“

„Dá sa odtiaľto vôbec dostať?“ spýtal sa keď sme zastali popri ďalších kovových dverách.

„Cez tieto dvere určite, mám kód. Ale ak sa chceme dostať von, musíme nájsť výťah alebo schody alebo niečo podobné“ odpovedala som i keď mi došlo že to bola skôr rečnícka otázka.

„Odkiaľ máš ten kód?“ pozrel na mňa pochybovačne. Ja som sa na to iba lišiacky usmiala a začala som ťukať dlhý zložitý kód do klávesnice. Dvere sa otvorili v sprievode nepríjemného tichého škrípania. Za nimi sa však tentoraz nenachádzala ďalšia chodba ale miestnosť. Veľká chladná a opustená miestnosť. Bez váhania som vkročila dnu. Vzduch tu bol oveľa lepší ako na chodbe a žiarovky tu plne fungovali. Nie všetky boli zapnuté, takto slabo osvetľovali miestnosť a dodávali jej tajuplný nádych. Nachádzalo sa tu plno počítačov ktoré museli byť plné najtajnejších spisov a zložiek. Steny boli lemované pracovnými stolmi rovnako ako aj zvyšok priestoru. V strede miestnosti sa nachádzal malý stolík nad ktorým sa vznášal hologram neidentifikovateľnej mapy, a okolo neho bolo v okruhu troch metrov prázdno.