9. Kapitola - Skrat

 

...Nikto tam nebol... To ma napodiv dosť podráždilo. Teda skôr ma podráždilo to že mi nič nevychádza, nie to že tam nestál týpek zo zbraňou v ruke – tomu som sa tešila. Avšak ani pohľad na „svet“ za dverami výťahu nebol najpríjemnejší. Tak preto tak mykalo tým výťahom... Niečo za mnou zašušťalo. Prudko som sa obrátila pripravená niekoho prizabiť. Bol to iba Filip, chudák sa len tak tak stihol uhnúť pred mojou rukou.

„Sory“ ospravedlňovala som sa s úsmevom.

„Myslím že by sme mali začať spolupracovať“ poznamenal tiež s úsmevom.

„Ahaaa, zrejme ano“ súhlasne som prikývla „Takže ako navrhuješ pokračovať?“

Odstúpila som od dverí aby sa mohol pozrieť na situáciu.

„Preboha! To čo má byť?“ vyvalil oči.  Ani sa mu nedivím. Toto normálne určite nebolo... Za otvorenými výťahovými dverami sa nachádzali výťahové šachty. Mnoho šácht tvoriacich veľké podzemné bludisko rozutekaných do všetkých smerov – vodorovne i zvisle. Preto tak mykalo tým výťahom... Šachty sa nezdali byť staré, boli napodiv čisté a osvetlené malými žiarovkami čo stenám dodávalo jemný modrý nádych. Na každej z nich boli namontované kolajnice na ktorých sa výťah hýbal.

„Zasekli sme sa v strede bludiska“ skonštatoval.

„Len to by ma zaujímalo ako sa tento starý šmejd dokáže hýbať aj vodorovne...“

„Nie si sama“

„Ale aspoň máme na výber. Buď sa odtiaľto dostaneme alebo tu scípneme“ uškrnula som sa, to slovo mi pripadalo smiešne.  I keď v tejto situácii by nemalo, ale nemôžem si pomôcť.

„Hahaha, veľmi vtipné“

„Že? Aj ja si myslím“ rovnako ironicky som odpovedala.

Iba pokrútil hlavou.

„Ja už som raz taká, nič s tým nenarobíš“

„Možno vypli elektrinu, alebo niečo skratovalo“ pozrel na mňa.

„Čo s tým ja...“ stíchla som lebo som pochopila jeho zámer „Dobre ale ak niečo, nie je to moja chyba. No a ešte musíme nájsť panel za ktorým sa nachádzajú káble či niečo takého...“

 

Dlho sme nehľadali, červenú cedulku s nápisom „Vysoké elektrické napätie“ sme si všimli hneď.  Ani dvierka nerobili problémy. Problém spočíval v rozdvojenom hrubom čiernom kábli z ktorého trčali tenšie (rovnako rozdvojené) káble  pripomínajúce skôr malé farebné šnúrky.

„To bude ťažšie než sme si mysleli“

„Mne sa to nezdá byť také tragické“

„Dotkni sa toho a v momente ťa to zabije“

„Ale no tak, prežila som vlastnú smrť, a to niekoľkokrát, takže toto mi neublíži. Máš lepší nápad?“ na odpoveď som sa rozhodla nečakať a rukami som sa pevne chytila oboch koncov kábla. To len preto aby nemal príležitosť odpovedať či protestovať. Viem že sa mu to určite nepáčilo keď som zasa „nespolupracovala“...

Telom mi prešiel silný náboj. Poriadne to bolelo a musela som si zahryznúť do jazyka aby som nezvýskla. Pod nohami som pocítila pohyb – výťah sa konečne rozhýbal...