2. Kapitola - Prebudenie - 1. časť
Unavene som rozlepila oči. Ocitla som sa v... Nemocnici? Nechápavo som sa rozhliadla okolo seba. Ja ešte stále žijem? Neverila som vlastným očiam. Posadila som sa. Necítila som sa zle, práveže som sa cítila veľmi dobre. Potom som si až spomenula čo sa vlastne stalo a uvedomila som si že som znovu prežila. Tentoraz som ale nevedela ako na tom dopadol chlapec. Nechcela som čakať kým sem niekto príde a všetko mi to vysvetlí tak som sa rozhodla ísť a sama si to zistiť. Práve som sa chystala vyjsť z postele keď v tom niekto vstúpil do izby. Dnu vošla postaršia sestrička v belasej uniforme, keď ma zazrela na chvíľu skamenela a potom rýchlo vybehla z nemocničnej izby. Predpokladala som že sa ešte vráti tak som sa posadila späť na posteľ a čakala som. Ani nie o minútu sa vrátila späť aj s mužom v dlhom plášti ktorý bol nepochybne doktor.
„Ja som vám hovorila že sa prebudila, chcela ujsť“ dramatizovala sestrička.
„Keby som chcela ujsť tak by som tu už dávno nebola“ pripomenula som jej a hneď stíchla „Čo sa stalo s tým chlapcom?“
„To by si nám mala vysvetliť ty“ obrátil sa ku mne chlapík v bielom plášti a pristúpil ku mne bližšie.
„Ani neviem ako dlho som tu ležala, chcem vedieť iba či žije či nie“ rozhorčila som sa. Odkiaľ som práve ja mala vedieť čo sa stalo? Zrejme som musela omdlieť.
„Žije“ povedal a potom posunkom ruky naznačil žene že môže odísť. Keď odišla pokračoval:
„Nevieme však prečo ešte stále žije. Bol polomŕtvy keď nás jeho matka zavolala a hneď nato zomrel. Ako si ho oživila? Mŕtvych sa už nedá oživiť“ táto veta ma zaskočila... To bola jeho matka? Ona ho zrazila? Ale prečo?
„Odkiaľ to mám vedieť? Nevšimol ste si že som sama zmätená z tých udalostí? Môžete očakávať že ja vám nič nebudem vysvetľovať už len z toho dôvodu že ste pre mňa úplne cudzí“ odvrkla som. Ale doktor bol neústupný a neustále sa zo mňa pokúšal niečo dostať.
„Doparoma! Nechajte ma už na pokoji a zmiznite“ z úst sa mi vydral úplne iný hlas. Nebol to môj jemný melodický hlas – ako mi to často hovorievali. Bol to temný hromový hlas pri ktorom som ešte aj ja stŕpla od strachu. Ale na mojom tele sa strach nedal badať. Len som tam tak sedela a zlostne som pozerala na muža v bielom.
„Nie som žiadne vaše pokusné zviera, a nie som ani väzeň ktorého treba vypočúvať. Nič zlého som nespravila tak skončite“ tentoraz som povedala už normálnym hlasom.
„Nič? Predsa si oživila človeka, vzkriesila si ho z mŕtvych!“ povedal pokojným hlasom ktorý nič nemohlo vyviesť z miery. Ale ja som na ňom jasne videla že so mnou pomaly strácal trpezlivosť.
„Kde je moja mama? A sestra?“ spýtala som sa po chvíli ticha. Vedela som že by ma už určite navštívili keby vedeli čo sa stalo. Ale oni tu neboli a preto tu niečo určite nebolo v poriadku.
„Teraz ťa nemôžu navštíviť“ znela stručná odpoveď z ktorej sa dalo jasne vyčítať že niečo nebolo v poriadku. Je veľmi pravdepodobné že sa nenachádzam v nemocnici, svitlo mi. Ale potom kde sa nachádzam?, pýtala som sa sama seba.
2. časť
Akoby som sa nachádzala vo filme. V románe by som skončila v náručí nejakého pekného blonďáka ale v hororovom filme, ktorému sa môj život podobá, skončím ako pokusný králik pre tajnú Americkú spoločnosť. Prinajlepšom ma zamknú do klietky.
„Kde sa nachádzam?“ spýtala som sa i keď som vedela že sa mi odpoveď páčiť nebude.
„Na základni výskumnej spoločnosti WOD ktorá sa zaoberá výskumom.. Ehmmm... Cudzích druhov“
„Tak vy si myslíte že som mimozemšťan? Som predsa človek! Ste snáď slepý? Vyzerám ako človek a tak sa aj správam, nechápem čo máte za problém!“ vybuchla som. Na nič mimozemského sa nepodobám!
„My problém nemáme, ten problém máš ty“ povedal a potom pokračoval „Zabila si Andyho Wilsona, Sally Brookovú, Emu Horwovovú, Erika Seldeho a nakoniec aj Steva Cambela. Bol to tvoj otec že? Potom si zabila a nato oživila Filipa Morgena, jednoducho si ho vzkriesila z mŕtvych čo normálne určite nie je. A nakoniec, našli sa u teba vzácne kamene, presnejšie niekoľko kusov pravých diamantov. Ale aký motív si mala k tomu aby si zabila tých ľudí? A prečo si nechala Morgena žiť? Odkiaľ sa u teba zjavili tie kamene?“
„Tak po prvé ty vševed. Nikoho som nezabila. Boli to nešťastia v ktorých som prsty určite nemala. Sú to nešťastia preto lebo nikto nikomu nechcel naschvál ublížiť, všetci tí ktorých ste menoval sa obetovali za mňa. Po druhé žiadne diamanty som pri sebe nemala a neviem prečo ten chlapec ožil. A po tretie, keď ste taký chytrí tak si to zistíte aj sami, mňa na to nepotrebujete“
„Ty si to asi zle pochopila... My chceme vedieť tvoje odpovede, svoje už máme. Jediné čo nevieme, je to, čo si vlastne za druh. Si niečo ako bohyňa, zahrávaš sa s životmi ostatných. Pri všetkých tých nešťastiach si mala zomrieť ty, len zo strachu o svoj život si tých ľudí podstrčila miesto seba. Ten strach je hlboko v tebe pevne zakorenený, nedovoľuje aby si zomrela a svojimi schopnosťami si preto radšej obetovala niekoho iného....“
„Vy chcete tvrdiť že som ich zabila?“ Z hrdla sa mi znovu vydral ten divný, strach naháňajúci hlas. Postavila som sa a z rúk mi znovu vyšľahli iskričky. Podobné tým predchádzajúcim, ale tieto boli čierne. Sama som bola zmätená a vedela som len jedno: Ovládal ma neskrotiteľný hnev, vďaka ktorému sa toto šťastne neskončí. Pretože ak ja ovládam život a smrť, moja zlosť prinesie niečo zlé...