6. Kapitola - Plán (nerozdelovala som na časti z dôvodu že kapitola je krátka)

S Filipom sme pristúpili bližšie k mape. To čo som si myslela že je stolík, bol ovládací panel. Bolo tu mnoho tlačítok s rôznymi funkciami. Okrem toho tu boli rôzne páčky.

„Určite bude obsahovať aj mapu podzemných priestorov“

„Tiež si myslím“ prikývla som.

Lepšie som sa pozrela na tlačítka. Dali sa na nich rozoznať skratky kontinentov, štátov a dôležitých miest napísaných zelenou v tme fosforeskujúcou farbou, ktorá bola už na miestach zodratá. Po chvíli hľadania som našla tlačidlo s nápisom WOD. Váhavo som naň položila prst a potom som ho stlačila. Mapa začala preskakovať, vyzeralo to ako keď je slabý signál a obrazovka televízoru sa seká. Keď sa ustálila, pred nami sa zobrazil zložitý komplex chodieb a miestností poschodia na ktorom sa nachádzame. Niekde v tomto labyrinte blikalo červené svetielko ktoré značilo našu polohu.

„Tu sa zrejme nachádzame. Vidíš niekde v okolí schodisko alebo výťah?“ pozorne som skúmala mapu.

„Ten je až na druhom konci, tým smerom odkiaľ sme práve prišli“

„To je úžasné“ poznamenala som s neskrývanou iróniou. Predsa keď tu už vystavali takýto zložitý bludiskový komplex chodieb, mohli sem dať viac východov.

„Takže sa musíme vrátiť späť“

„Ale najprv treba vymyslieť stratégiu. Určite vedia o tom že sme im utiekli, takže budú ten východ strážiť“ pripomenula som mu. Vtom som si spomenula aj na svoju mamu a sestru. Ak ich tu väznia tak ich treba vyslobodiť tiež...

Po dlhý troch hodinách vymýšľania plánu sme sa konečne niekam pohli.

„Tákže, myslím si že môžeme ísť“ na ruku som si pripevnila malý prístroj v tvare hodiniek.

„Súhlasím“ prikývol a tiež si prístroj pripevnil na ruku. Potom sme obaja vyšli späť na chodbu odkiaľ sme prišli. Dvere miestnosti sa za nami ako na pokyn zavreli (pravdaže nechýbalo špecifické vŕzganie a hrmot). Rozhodli sme sa že pôjdeme rovnakou cestou ako sme prišli.

Nad hlavami nám blikali staré žiarovky. Pozorne som sa obzerala naokolo, a až teraz som si všimla koľko dverí som predtým prehliadla. Niektoré mali slepé kľučky, niektoré panely s klávesnicou ale väčšina z nich nemala nič, čím by sa dali otvoriť. Jednoducho tam tie dvere stáli v pevnej kovovej zárubni, ale nebolo možné ich otvoriť, aspoň nie zvonka. Čo tam tak môžu skladovať?, prebehlo mi hlavou. V tej chvíli ma však prudko rozbolela hlava. Zrejme od toho vydýchaného neprevetraného vzduchu, ktorý sa tu v podzemí hromadil. Pocítila som nepríjemnú bolesť, naznačujúcu nepríjemné udalosti. V hlave mi sakramentsky šumelo, a nie a nie prestať. Zdalo sa koaby to šumenie mali byť slová. Filip niečo začal rozprávať ale ja som ho už nevnímala, rovnako ako ani okolie. Sústredila som sa už len na sled slov ktoré mi niekto vsugeroval do hlavy (bůh ví akým spôsobom...)