5. Kapitola - Karty sa ešte len miešajú

 

„Prečo sa to jazero vlastne volá Krištálové?“ spýtal sa a posadil sa vedľa nej na okraj skalného výbežku z ktorý poskytoval krásny pohľad na rozľahlé Krištáľové jazero a nad ním prebiehajúci západ slnka. Posledné slnečné lúče hladili hladinu jazera teplým dotykom a rozlievali po oblohe oranožovo-červenkasté odtiene.

„Vyčkaj“ odvetila nestŕhajúc pohľad z krásnej panorámy. Nedokázala však zadržať úsmev.

„Ale fakt“ jemne do nej drgol.

„Však ti hovorím že máš vyčkať“ ďalej sa neprestávala usmievať nad nedočkavosťou svôjho priateľa. Nakoniec to aj on vzdal a chytil sa jej rady. Tiež uprel pohľad na jazero a čakal.

Posledné slnečné lúče vyžarujúc priam oslepujúce množstvo svetla sa čím ďalej, tým viac odrážali od hladiny priezračného jazera. Z vody začali vyskakovať ryby naťahujúce sa za poslednými lúčmi svetla. Od ich lesklých šupín sa svetlo odrážalo ako od zrkadla a jazeru dodávalo odlesk, čo vytváralo dojem krištáľov na povrchu hladiny. Potom začalo svetlo pomaličky strácať intenzitu až po chvíli úplne vymizlo. Slnko nahradil Mesiac ktorý sa pokojne vznášal vysoko nad zemou. I hviezdy sa začali zažínať, pekne jedna po druhej, akoby niekto postláčal milióny vypínačov. Ich svetlo jemne prečesávalo potemnelú krajinu a dodávalo jej život.

„Krása“ uznal.

„Tušila som že sa ti to bude páčiť“ obrátila k nemu s úsmevom hlavu „V minulosti sa verilo v magickú moc jazera“

„A ty?“

„Hmmm, neviem, možno na tom niečo bude“

„Hej, nikdy nevieš čo sa za poverami skrýva“

Potichu prikývla.

„Svorka ti nechýbala?“ spýtal sa po chvíli ticha.

„Nie“ úsmev jej z tváre zmizol.

„Viem že si odišla kvôli svojmu otcovi, ale nerozmýšľala si nad tým že niekomu môžeš chýbať?“

„Komu napríklad?“ tentoraz ona zaskočila jeho.

„Napríklad Irwissel, alebo ja“ povedal bez rozmýšľania.

„Snažila som sa zabudnúť“ povedala ale potom rýchlo dodala „Nemyslím to tak, len som vám jednoducho ublížiť ešte viac, preto sa ani nechcem vrátiť.“

„Ty dobre vieš že si nikomu neublížila“ upokojoval ju čo Cherry prinútilo podvihnúť kútiky úst.

„Nie každý má na to taký názor ako ty“ úsmev jej znovu povädol.

„Bohužiaľ nie všetci, ale väčšina áno. A ani na to nemajú právo aby ti niečo zazlievali. Bola si malá a snažila si sa pomôcť, nechcela si nikomu zle, len tvoj otec to v tej chvíli zle pochopil. Nepoznal celú pravdu, preto sa na teba naštval, určite však nechcel docieliť, aby si utiekla.“

„On nikdy nemal deti, a ani ich mať nikdy nebude, preto nevedel ako so mnou zaobchádzať. Ale i tak je to jeho chyba a len jeho problém, je sprostý“ dokončila vetu za Jaxowa.

„Tým by som si nebol taký istý...“

„Čím? Že je sprostý?“

„Nie. On..“ chudák zasa nestihol dokončiť vetu.

„On si našiel partnerku?“ vyvalila naňho oči, akoby práve videla príšeru.

„Hej, a prednedávnom porodila“

„No tak vidíš, ani sa tam vracať nemusím, môže po ňom nastúpiť na miesto vodcu rovno niekoľko vlkov“

„Vieš že som ťa prišiel pohľadať v mene tvojho pravého otca, ale i tak si myslím, že by si tam mala zájsť a navštíviť ich. Vodca aj tak niekam odišiel a týždeň -  dva sa nevráti“

„Tie vĺčatá mi môžu byť pokojne ukradnuté. I tak mi to nie sú súrodenci, a aj keby boli, ešte by som im priniesla smolu“

„Ja si práveže myslím, že ťa budú potrebovať“

„Sú živé a zdravé, mňa k životu nepotrebujú“

„Temnota sa vracia, a kedykoľvek môžu znovu zaútočiť. Už čakali príliš dlho“

„Začínam nadobúdať pocit, že si za mnou prišiel len preto, aby si ma presvedčil na návrat“

„Ja..“

„Niečo ti teraz poviem. Môj biologický otec doteraz nevedel o tom, že existujem, moja matka ma opustila, a vlk čo ma adoptoval ma zradil. Väčšina vĺčat, ktorých som sa snažila zachrániť, umrela, a aj ich rodičia z toho obviňovali len a len mňa, mysleli si, že ak by ma obetovali démonom, ich deti by žili. Mysleli si to pretože o nich pravdu nevedeli, a ja som nemala možnosť sa obrániť a tú pravdu im povedať, pretože mi na to ani nedali šancu. A ja sa medzi takýchto vlkom vrátiť nemienim, nikdy, ani keby ich mali všetkých vyvraždiť. Nie je im nič dosť dobré, tak nech si postačia sami. Nikdy sa tam nevrátim, tak ma s tým prosím ťa pekne, nechaj na pokoji. Ak si prišiel len pre toto, tak môžeš rovno odísť, ja ťa tu nepotrebujem“ postavila sa.

„Keď myslíš“ tiež sa postavil „Nie si možno o nič lepšia než oni, ani ty nedáš šancu na vysvetlenie“

„Nikto ti nekázal sem ísť, môžeš ísť, a už sa ani nemusíš vracať. Bude to tak lepšie“

„Však fajn“ otočil sa a odkráčal preč. Cherry ho iba pozorovala zlostným pohľadom ako sa stráca niekde v lese.

Potom ju však premkol nepríjemný pocit. V srdci znovu pocítila bolesť. Neznesiteľný pocit ju prinútil k slzám. Tie jej v prúdoch tiekli po tvári. Skrútila sa do klbka a potichu vzlikala. Bolo jej strašne ľúto toho čo práve spravila. Stratila najlepšieho priateľa, ktorý ju hľadal, ktorý sa k nej po toľkých rokoch vrátil, a ona mu ešte pekne vynadala. Ako mohla byť natoľko tvrdohlavá a slepá?

Mesačné svetlo ju hladilo po srsti, a ona postupne zaspala od vyčerpania.