3. Kapitola -  Útek - 1. časť

Cherry pomaličky cúvala dozadu pričom svoje belasé uslzené oči upierala na démonov, pričom nedávala pozor na cestu. Náhodou sa potkla o kameň a spadla na zem. Nevedela sa postaviť. Veľmi sa bála...Temný vlci k nej kráčali pomalým tempom pričom cerili tesáky.

„Stojte“ prikázal vlk, ktorý zabil Wessetta a zvyšok skupiny zastal, pričom nespúšťali zlovestné pohľady z Cherry.

„Predsa ju už máme“ zavrčal ďalší a urobil niekoľko krokov dopredu. Prvý ho však posunkom laby odsotil dozadu a sám vystúpil dopredu. Potom červené oči uprel na Cherry.

„Táto krpatá potvora nedokáže ovládať svoju moc. Nemôžeme s ňou bojovať, takýto boj by bol pod našu úroveň. Nebudeme predsa bojovať s ufňukancom“ po tvári mu prebehol arogantný úškrn „Veď mi sa vrátime až budeš vedieť svoju moc dobre ovládať, o to sa báť nemusíš. Čím viac budeš pri sile, tým lepšie bude víťazstvo... Tvoj život bude peklo...“

Otočil sa a odkráčal preč až kým nezmizol niekde v hĺbkach lesa. Zvyšok démonov ho nasledoval.

O chvíľu na to na čistinku dorazila skupina vlkov zo svorky. Jediné čo v tej obrovskej spúšti objavili bolo malé čierno-biele vĺča schúlené v klbku. Nechápali to... Spúšť, kopa mŕtvych vlkov, Wessett nikde a jediná čo prežila bola Cherry. Sotva ročné vĺča, ktoré ani nedokázalo bojovať prežilo ako jediné...

„Čo sa tu stalo?“ jemne do nej strčila jedna vlčica. Cherry otvorila oči, postavila sa a zdvihla hlavu aby lepšie videla na vlčicu. Bola šťastná že videla niekoho známeho. Vlčica sa volala Irwisell. Dobre ju poznala, bola jej veľmi blízka... Ona na ňu dávala pozor už od malička a Cherry ju považovala za najspoľahlivejšiu osobu na svete.

„Z..zabili ich...“ pozrela na ňu so slzami v očkách.

„Kto?“

„Vlci... Temný vlci... Ich všetkých a je to iba moja chyba“

„Určite nie je“ utišovala ju Irwisell a pritúlila si k sebe roztrasenú Cherry.

2. časť

Z veľkých belasých očí jej vytryskli slzy. Mala toho dosť. Ona to už nezvládala, bolo toho na ňu moc. Jej malé nevinné srdiečko sa zlomilo a rozpadlo sa na prach. Zostala po ňom iba nezaceliteľná rana z ktorej pramenila nekonečná, ostrá bolesť. Všetky ambície a sny sa zrútili ako domček z karát.Vybehla do chladnej noci osvetľovanej jemnou mesačnou žiarou. Rozbehla sa dole úpätím do temného nočného lesa. Po tvári jej tiekli slzy v pramienkoch. Kvôli týmto slzám ani poriadne nevidela na to kam ide. Ona vlastne ani nevedela kam ide.

Po čase ju začali bolieť nohy. Bola unavená, vyčerpaná a navyše začalo aj pršať. Prvé kvapky dažďa jej ľahko pristáli na kožuchu a potom z neho pomaly v cícerkoch stekali. A o chvíľu už bola celá mokrá a zablatená. Labky sa jej zamotávali až sa niekoľko krát potkla. Už nevládala ďalej kráčať. Našťastie uvidela jaskyňu. Rýchlo ako len dokázala vyšplhala do vyvýšenej jaskyne. Vošla dnu, nezaujímalo ju či tu ešte niekto je. Za sebou nechávala na kamennej dlážke zablatené stopy. Ani to ju už nezaujímalo. Iba sa schúlila do klbka a hneď na to tvrdo zaspala.

To bolo posledné čo si z toho dňa pamätala.