4. Kapitola - Neznámy

 

Mladá Cherry kráčala lesom so zajacom v zuboch. Od incidentu s temnými vlkmi už prešli dobré štyri roky. Štyri roky tu žila sama, odrezaná od spoločnosti, pretože to tak sama chcela. Nechcela sa vrátiť do svorky, nič ju tam nedržalo. Bolo jej tu dobre. Nemusela sa báť že niekomu svojím konaním ublíži, nemusela nikoho poslúchať, mohla si robiť čo chcela. Vyhovovalo jej to a nemienila to zmeniť. Aspoň zatiaľ.

Vykráčala na miernu vyvýšeninu, na ktorej stála jaskyňa. Zarazila sa keď si všimla niekoho pri jej vchode. Zajaca položila na bok.

„Kto si a čo tu chceš?“                      

„Ty si Cherry?“ sivý vlk akoby jej otázku prepočul.

„Áno, prečo?“

„Tvoj otec ťa hľadá“ povedal neznámi, a jej z tváre hneď zmizol uvoľnený výraz.

„Aha, tak to mu odkáž že nech ma nechá na pokoji“

„Ale nie tvoj adoptívny otec, ten skutočný otec. Teda, obaja ťa hľadajú, ale mňa za tebou poslal tvoj pravý otec“

„To je jedno. Nech je to ktorý chce, mňa nezaujíma. Keď ho stretneš, povedz mu nech si dá pohov, nechá ma na pokoji, nech ma nehľadá a že je po toľkých rokoch neskoro.“

„Prečo mu to nepovieš osobne? Ja nie som poštár“ uškrnul sa.

„Tak po prvé, nie ja som miesto seba posielala niekoho aby si miesto mňa s niekým vybavoval účty. A po druhé, nechcem ho ani vidieť“

„Počkaj, zadrž, veď ho ani nepoznáš“

„Nemám záujem ho poznať. Najradšej by som zabudla“ odvetila drzo.

„Lenže tu nejde len o teba. Všetci ťa hľadajú. Celé tie štyri roky. Len tak zrazu si sa vyparila, nikomu si nič nepovedala a už si sa ani neozvala.“

„Viem si predstaviť ako som im chýbala“ pokojne odvetila. Nezaujímalo ju že ju hľadajú, že sa o ňu boja, nezaujímali ju, nechcela s nimi mať nič spoločné chcela iba zabudnúť. V kútiku duše však cítila že jej spoločnosť chýba. Nechcela si to pripustiť. Nechcela spôsobiť ďalšie nepríjemnosti, tak sa radšej utiahla.

„Irwisell, pamätáš si ju ešte? Takmer sa z toho zbláznila, veľmi sa o teba bála“ neznámy na ňu uprel vyčítavý pohľad. Cherry jeho slová zlomili. Zradila, opustila a hlboko sklamala jedinú osobu na ktorej jej záležalo.

„Do toho ti nič nie je. Nemáš právo zasahovať mi do života“ pristúpila k nemu aby mu lepšie videla do tváre. Z očí jej sršali zlostné blesky, tvár jej potemnela. Na srsti sa jej začali mihať žeravé plamienky ohňa.

„Za to ja nemôžem, môžeš si za to sama“ hlas neznámeho vlka bol vyrovnaný. Tá bolestivá pravda, ten chladný prístup ju pichli pri srdci. Po líci jej stiekla slza. Potom sa však rýchlo pozbierala aby ho ani nenapadlo že ju dokáže zlomiť. Smutný výraz na jej tvári hneď vystriedala neprístupná a nečitateľná maska, tá ktorú nosila na tvári celý svoj život.

„To je jedno, nestaraj sa do môjho života“ povedala chladným a vyrovnaným hlasom. Jej to nerobilo problém, nevidela v sebe žiaden rozdiel. Brala to asi tak, že ako malá nedokázala pochopiť pravdu, bola krehká ako porcelán, ale teraz to už chápe a môže to všetkým vrátiť a správať sa k nim rovnako ako oni k nej... Chladne a odmietavo... Tak ako jej otec...

Vlk sa bez slova otočil na odchod ale Cherry premohla zvedavosť a spýtala sa:

„A odkiaľ vôbec poznáš Irwisell?“ oči sa jej zvedavosťou rozžiarili.

Neznámy sa s miernym úškrnom otočil pretože túto reakciu očakával... Ani po niekoľkých rokoch sa nezmenila. Pod kamennou maskou sa stále skrývala tá zvedavá a vždy rozosmiata Cherry.

„Ona nás predsa zvykla strážiť na čistinke pod vrchom Sherwood“

„Sherwood...“ neprítomne zašepkala. Sherwood?! Áno, predsa ten Sherwood! – v hlave sa jej to začalo rozjasňovať.

„Jaxow!“ skríkla a priskočila k sivému vlkovi pričom sa jej oči zažiarili ako zlatisté hviezdy. Hlavu si zaborila do hustej sivej srsti na jeho krku.

„Ty si na mňa nezabudol?“ šepla tíško a po líci jej znovu stiekla slza, ale tentoraz slza šťastia.

„Ako som podľa teba mohol zabudnúť na ohnivú vlčicu ktorá mi zachránila život?“ usmial sa a objatie opätoval. Cherry sa teraz tešila ako malé dievčatko. Priateľstvo a z neho vyvierajúca láska a pochopenie akoby sa v nej znovu prebudili. Akoby tam len v hĺbke jej duše spali a čakali na tento okamih, počas ktorého sa všetko šťastie obrátilo k Cherry. Pocit osamelosti a odvrhnutosti ktorý v nej prežíval roky sa rozpadol na prach a jemný vánok ho odvial preč. Cítila sa ako najšťastnejší vlk na svete a nechcela aby sa táto chvíľa niekedy skončila. Chcela aby ten pocit šťastia trval navždy...