Viac než len darček

Ema sa prechádzala zasneženými ulicami malomesta. Mala to namierené do centra kde mali byť predvianočné trhy. Chcela kúpiť ešte pár darčekov pred tým než bude neskoro. Pod nohami jej praskal čerstvo napadaný sneh. Z jasnej oblohy sa pomaličky spúšťali jemné páperové vločky. Na ulici bolo veľa ligotavého snehu ktorý prednedávnom napadol. Z parapiet a striech viseli ľadové ihličky. Okenné tabule boli posiate krásnymi ornamentm. Jednoducho povedané, všetko to bolo tak krásne že bola radosť sa na to pozerať. Ako tak Ema kráčala, v snehu niečo zbadala. Malá čierna machuľka sa pokúšala prebrodiť veľké snehové záveje a na krku mala uviazanú ružovú stužku. Rýchlo pristúpila bližšie a hneď sa jej na tvári zjavil úsmev. Malá čierna machuľka bola v skutočnosti malá čierna mačička s bielim snehom na kožúšku. Na krku mala uviazanú mašľu z ružovej zamatovej stužky s malým žltým zvončekom. Mala veľké belasé očká v ktorých sa odrážali iskričky radosti keď Emu uvidela. Šikovne sa prebrodila snehom aby sa na ňu mohla lepšie pozrieť, aby si ju mohla oňuchať, aby sa jej mohla krútiť okolo nôh a priasť. Ema ju pohladila po hlavičke a potom ju po chvíli zdvihla na ruky. Mačiatko sa ani trošku nebránilo, zdalo sa byť šťastné. Zrejme mu bola zima pretože sa striaslo, ale pohľad malo živý, plný očakávania a radosti. Ema si z krku stiahla šál aby doň mohla mačiatko zabaliť a potom sa vydala na cestu späť domov. Možno nekúpila žiadny darček, ale našla niečo oveľa lepšie, niečo čomu sa žiaden darček vyrovnať nemohol. Pretože takéto mačiatko bolo oveľa viac. Niečo čo sa po pol hodine premenilo na neodlúčiteľnú časť Eminho života a niečo čo s ňou strávi celý život. Oddané a priateľské mačiatko.