Krátky príbeh - Nenaplnený sen

Tento príbeh som vymyslela dneska do jednej súťaže. Zrejme nebude mať pokračovanie, ale nevadí:

Nenaplnený sen

Potichu som kráčala v temnom lese, zaujatá pochmúrnymi myšlienkami. Zajtra mali byť Vianoce. A ja som ich ako vždy nemala s kým stráviť... Už som si na to pomaličky zvykala, no predsa ma to bolelo... Slnko pomali zapadalo a obloha získala krvavočervené farbu. Bolo to znamenie že by som sa mala vrátiť naspäť aby ma Estera nehľadala. Pod nohami mi praskal čerstvo napadaný sneh a popadané vetvičky.

Priatelia mi často závideli a stále mi hovoria aká musím byť šťastná že som kto som. Predsa som bývala v mohutnej poschodovej vile s krytým bazénom a obrovskou krásnou záhradou. Izbu som mala úžasnú a šatním plný tých najlepších kúskov sveta. Mohla som mať čokoľvek čo som chcela až na jednu vec. Vec po ktorej som túžila najviac, to jediné čo som chcela... Chcela som mať niekoho kto bude vždy stáť pri mne, niekoho na koho sa smiem vždy obrátiť, niekoho kto ma neopustí... Áno, Esteru som mala rada, vždy som o mňa starala, bola mi ako stará mama, je to nenahraditeľný človek v mojom živote a predsa mi na nej niečo chýbalo. Hovorila vždy iba to čo som počuť chcela, aj keď som sa mohla pretrhnúť aby mi povedala pravdu, čo si vlastne myslí. Zrejme to robila kvôli tomu, lebo môj otec si potrpel na zamestnancoch ktorý sa mu takmer klaňajú keď ho vidia. Ja zasa priam nenávidím ľudí ktorý zo mňa robia niečo nadriadené preto som ich poprosila aby sa mi prestali toľko podlizovať. Nemali s tým problém.

 Otec bol často odcestovaný kvôli svojej sprostej práci takže sa mi venovať nemohol, mama mi zomrela už dávno ani si ju poriadne nepamätám a moji „priatelia“ boli tak falošný aký falošný len mohli byť. Nedalo sa im dôverovať. Nenávidela som tie decentne ulízané vlasy upravené do najzložitejších účesov sveta, značkové šaty za milióny a topánky ktoré mohli uživiť celý svet – ani s týmto všetkým neprestávali byť falošný. Závidieť som im určite nezávidela, vecí som mala asi dvakrát toľko, no predsa som nemala to po čom som tak túžila... Mala som tak veľa a predsa som nemala tú najcennejšiu vec na svete –priateľov, rodinu... Ďalšie „úžasné“ Vianoce v mojom živote, pomyslela som si keď som zastala pred obrovskou bránou. Hneď vo dverách ma vítala Estera s ustarosteným výrazom na tvári:

„Anabell, prečo si smutná? Hádam si sa zasa netúlala po tom lese.“

„Nie, nie, bola som u kamošky“ pohotovo som si vymyslela. Nechcela som jej robiť starosti, nechcela som ju zaťažovať tým, čo sa mi asi nikdy v živote nesplní. Jej môžem vďačiť za pekné, i keď nie tak úplne naplnené detstvo. Tiež dobre vedela že mi chýbajú rodičia a skutočný priatelia ale nikdy sme sa o tom nerozprávala, hoci sme to obe rovnako dobre vedeli...